V Česku je povědomí o oznamovatelích nízké. Přes 70 % Čechů průzkumu Oživení z června 2020 neví, kdo je whistleblower. Po vysvětlení pojmu ale oznamovatelé u zhruba tří čtvrtin lidí vzbuzuje pozitivní emoce. Jak jsou oznamovatelé vnímáni na Slovensku? Jak funguje Liga odvážných?
V prieskumoch verejnej mienky sa prednostne sústredíme na ochotu Slovákov a Sloveniek nahlasovať korupciu - táto ochota stúpa iba pomaly, pri poslednom prieskume – v júni 2020 by ju neoznámila viac ako polovica opýtaných. Tiež sledujeme znalosť existencie zákona, ktorý chráni tých, čo sa ozvú proti nekalostiam na pracovisku - v septembri 2019 až 63 % ľudí netušilo, že takáto legislatívna ochrana existuje. Nemôžu teda vedieť, ako postupovať, resp. ako sa chrániť pred prípadnou odvetou zamestnávateľa. Zaujímavý je údaj o vnímaní kolegu, resp. kolegyne, ktorí by na pracovisku ohlásili korupciu. V roku 2019 by ich pozitívne vnímalo takmer 72 % a negatívne takmer 18 %.
Vnímanie oznamovateľov i oznamovateliek možno hodnotiť napríklad aj cez reakcie na naše príspevky k téme whistleblowingu či samotných whistleblowerov na sociálnych sieťach. Počet negatívnych reakcií, ktoré oznamovanie nekalého správania na pracovisku prirovnávajú k bonzáctvu, udavačstvu, zrade či nelojálnosti, sa zmenšuje. Stále sa však objavujú. Naopak podporné a pozitívne komentáre sa objavujú čoraz častejšie.
Liga odvážnych, resp. Iniciatíva #StojimeZaOdvaznymi funguje od roku 2018. Odvtedy sa do nej pridalo vyše 700 firiem, ktoré zamestnávajú vyše 200-tisíc zamestnancov a zamestnankýň. Iniciatíva je zameraná na úradníkov a úradníčky - ich podporu, keď poukážu na korupciu vo verejnom sektore. Často totiž zažívajú skôr vyhrážky od nadriadených, posmech okolia, izolovanosť. Aby sa so strachom zo straty práce, ohrozenia kariéry či akejsi negatívnej reputácie vyrovnávali lepšie, práve im firmy zapojené do iniciatívy vysielajú jasný signál: nahlasovanie korupcie alebo nekalého postupu tieto firmy považujú za prejav profesionality, morálneho kreditu a odvahy. Zapojené firmy sa zaviazali k nulovej tolerancii korupcie odvážnych, ktorí sa rozhodnú ozvať proti nekalostiam či korupcii na pracovisku, podporiť kariérnym poradenstvom, koučingom, rekvalifikáciou alebo pracovným pohovorom, ak sa zhoduje pracovný profil a obsadzovaná pozícia. Od vzniku iniciatívy sme takto pomohli už niekoľkým ľuďom. A netreba zabúdať ani na prevenčný aspekt iniciatívy, ktorá eliminuje možnosti nátlaku na zamestnancov a zamestnankyne, aby mlčali pod hrozbou straty zamestnania.
Na Slovensku máte už druhý zákon. Jako jedni z prvních v Evropě jste zákon na ochranu oznamovatelů protispolečenské činnosti přijali už v roce 2014. Po pěti letech byl nahrazen novým zákonem. V čem první zákon nefungoval a proč byl nahrazen?
Účinnosť zákona sme hodnotili prvýkrát po roku jeho uvedenia do praxe. Naše obavy boli, aby ochrana oznamovateľov nedopadla podobne ako napríklad zákon o preukazovaní majetku. Pravidlá síce platia, reálne výsledky nikde. Analyzovali sme, ako si s ochranou oznamovateľov poradili inšpektoráty práce, ktoré ju dostali na zodpovednosť. V skratke sa naše zistenia dali zhrnúť jednoduchou vetou: “ochrana whistleblowerov existuje len na papieri.” Chatrná inštitucionálna ochrana oznamovateľov úzko súvisí so spomínanou nízkou ochotou nekalé praktiky na pracovisku nahlasovať. Podľa zákona inšpektorátom práce pribudli nové povinnosti, nie však peniaze ani ďalší pracovníci. Možno preto nám žiaden z inšpektorátov neodpovedal včas na prosby o radu, ktoré sme im zaslali pod vymyslenou identitou. Ak totiž oznamovateľa hodili z práce, mal podľa prvej verzie zákona iba sedem dní na to, aby požiadal o ochranu. Ak inšpektoráty odpovedali, väčšinou nezistili, že môže ísť o oznamovateľa. Podujali sme sa teda pomôcť. Vytvorili sme laický manuál pre nahlasovateľov. Osobne sme školili inšpektorov, ako sa ľudí, čo sú ochotní korupciu na pracovisku nahlásiť, aj efektívne zastať.
Spolupracovali sme však aj na novele zákona, ktorá agendu whistleblowingu presúva na nový nezávislý úrad so širšími kompetenciami, keďže aj spomínané dáta o poskytnutých ochranách a tiež výsledky prieskumov verejnej mienky ilustrujú nefunkčnosť prvej právnej úpravy. U zamestnávateľov bola agenda ochrany oznamovateľov horúci zemiak, ktorý si zväčša prehadzujú jednotlivé oddelenia – aj preto novela zákona zaviedla povinnosť ustanoviť na pracovisku osobu zodpovednú za prijímanie, evidenciu a riešenie podnetov a zároveň povinnosť, aby sa táto osoba mala odborné predpoklady a priebežne v téme vzdelávala. V mestách a obciach sa touto zodpovednou osobou stali hlavní kontrolóri a kontrolórky. Nefunkčnosť zákona je jasná aj z nulového počtu oznámení na pracoviskách prokuratúry - pred koncom roka 2020 sme prostredníctvom infozákona preverovali, ako zákon zamestnanci a zamestnankyne Generálnej prokuratúry i krajských a okresných prokuratúr využívali. Dáta, ktoré sme od prokuratúry získali, podčiarkujú formalistický prístup k zákonu o ochrane oznamovateľov. Nulový počet podnetov zo strany prokurátorov na nezákonnosť na ich pracoviskách len dokresľuje nedávne výpovede mnohých uchádzačov na post šéfa Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorí mali problém vysvetliť, prečo sa proti nekalostiam takmer nik verejne neozval. Teraz teda vieme, že nik sa neozval ani neverejne, cez kľúčový interný kanál oznamovania. A to ide o ľudí, ktorí majú v náplni práce dohliadanie nad zákonnosťou v štáte.
Jaké jsou kompetence nového nezávislého úřadu? Poskytuje i metodickou podporu či poradenství nebo má jen vyšetřovací funkci? Podle zákona měl být ustaven před téměř dvěma lety. Jak se daří úřadu daří v praxi naplňovat jeho úlohu v ochraně oznamovatelů?
Medzi hlavné činnosti úradu má patriť podpora a ochrana zamestnancov nahlasujúcich korupciu a nekalé konanie. Nový úrad by mal zvýšiť aj povedomie o legislatívnej ochrane. Tiež by mal vzdelávať zamestnávateľov, aby nastavovali vnútorné procesy oznamovania efektívne a ústretovo. Úrad bude mať v náplni aj osvetu a poradenstvo, a to i v spolupráci s tretím sektorom. Školenie osôb poverených prijímaním podnetov (v novele zákona definované tzv. zodpovedné osoby na pracovisku) by tiež mal zabezpečovať práve nový úrad, čo vítame, keďže formálny prístup aj k tomuto aspektu ochrany whistleblowerov potvrdzujú i dáta, ktoré posledné roky zbierame od 28 kľúčových štátnych inštitúcií (ministerstvá a úrady). Aj keď sa počet vyškolených zamestnancov zodpovedných za prijímanie, preverovanie a evidenciu podnetov v týchto organizáciách počas dvoch rokov zdvojnásobil, každá štvrtá organizácia bola v roku 2019 v tejto oblasti stále bez školeného personálu (hoci zákon takúto povinnosť ukladá). Pri obsadzovaní postov úradu podľa zákona participuje aj mimovládny sektor – dialo sa to už pri vypočúvaní kandidátov a kandidátok na riaditeľskú pozíciu. Toto vypočúvanie hodnotíme ako príklad dobrej praxe – v transparentnosti a poskytovaní údajov o uchádzačoch i uchádzačkách, ale aj pri zostavovaní expertnej komisie, ktorá odporučila dvoch z nich na voľbu parlamentu. Úrad však dodnes nie je funkčný, keďže predošlá vláda opakovane nedokázala zvoliť jeho predsedu. Nová vládna koalícia po voľbách vo februári minulého roka spomenula sfunkčnenie úradu aj vo vládnom programe, na program parlamentnej schôdze sa však dostal až takmer po roku – je 59. bodom programu aktuálnej schôdze, ktorá začala koncom januára a jej trvanie sa predpokladá na min. dva týždne. Po zvolení človeka do riaditeľskej pozície úradu má podľa zákona úrad začať fungovať do 6-tich mesiacov. Dúfame teda, že na Medzinárodný deň whistleblowerov (každoročne 23. júna) v aktuálnom roku už budú mať oznamovatelia a oznamovateľky na Slovensku možnosť obrátiť sa na nový nezávislý úrad a jeho pracovníkov i pracovníčky.
Kolik oznamovatelů využilo podání oznámení podle zákona? Jsou dostupné statistiky?
Počty prípadov poskytnutej ochrany ročne predstavujú nízke čísla, minulý rok išlo o 13 osôb, v roku 2019 bola poskytnutá rovnakému počtu oznamovateľov a oznamovateliek, doteraz číslo nikdy ročne nepresiahlo dve desiatky evidovaných poskytnutých ochrán. Tieto dáta nie sú zverejňované, každoročne si ich žiadame prostredníctvom infožiadosti. Po vzniku nového úradu bude mať tento povinnosť informovať každý rok o svojej činnosti a hospodárení parlament vo forme výročnej správy.
Některé státy přistupují ke kompenzaci či finanční náhradě pro oznamovatele. V USA například oznamovatel dostává 30 % ze zachráněných prostředků. Austrálie to naopak odmítá. Je kompenzace pro oznamovatele ukotvena ve slovenské legislativě? Jak tento institut funguje a je v praxi využíván?
Áno, v novele zákona je ošetrená aj odmena pre oznamovateľov a oznamovateľky, no nie je na ňu právny nárok. Až do výšky 50-násobku minimálnej mzdy by ju mal poskytovať whistleblowerom a whistleblowerkám, ktorí urobia kvalifikované oznámenie, práve nový úrad. Žiadosť o odmenu podáva oznamovateľ/ka úradu do 6-tich mesiacov odo dňa doručenia oznámenia. Úrad by podľa zákona mal pri rozhodovaní o odmene zohľadňovať mieru zásluh oznamovateľa či oznamovateľky na objasnení závažnej protispoločenskej činnosti, zistení jej páchateľa, ušlý zárobok oznamovateľky či oznamovateľa, a tiež rozsah uchráneného majetku. Keďže sme aktuálne v prechodnom období, keď už platí novela zákona, no úrad stále nie je zriadený, agendu okrem inšpektorátov práce zastrešuje aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a to aj pri poskytovaní odmien. Keďže počet ani výška odmien nie je zverejňovaná, aj tieto informácie sme si žiadali infožiadosťou a na ich sprístupnenie čakáme.
V roce 2019 byla schválena evropská směrnice na ochranu oznamovatelů. Slovenský zákon jejímu přijetí předcházel. Jsou mezi slovenskou legislativou a směrnicí nějaké odchylky? Plánuje se na Slovensku zákon kvůli tomu novelizovat, příp. v jaké fázi je připravovaná novel. Jaké sankce budou hrozit těm, kteří učiní tzv. odvetná opatření proti oznamovateli? Ve formě přestupku, s jakou maximální výší pokuty?
Schválenie smernice EÚ, ktorá rozšírila podporu whistleblowerov a whistlebloweriek na všetky krajiny Únie sme vítali. Čím viac štátov bude ochraňovať ohlasovateľov, tým väčšie budú šance, že páchatelia korupcie budú aj vypátraní. Oba dokumenty (európsku smernicu i slovenskú novelu) upravujúce ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti sme počas ich tvorby pripomienkovali. Návrh smernice bol skoncipovaný v podobnom štýle ako náš zákon. Pri ich porovnávaní sme našli minimálne odlišnosti: návrh EÚ definuje oznamovateľa širšie než slovenská definícia: okrem zamestnancov sa v smernici spomínajú aj ďalšie osoby vrátane kolegov oznamovateľov, ktorí im poskytovali pomoc pri nahlasovaní. EÚ smernica navrhuje prijať osobitné opatrenia na vysokej úrovni (napr. možnosť obrátiť sa priamo na súd). Novela sa zameriava na už vykonanú protispoločenskú činnosť, EÚ smernica aj na ochranu pri jej prevencii. Sankcie sú v novele uvedené, a to za priestupky voči oznamovateľovi, a to do výšky 2000 eur - pre zamestnávateľa, ktorý bez súhlasu úradu urobí voči oznamovateľovi či oznamovateľke pracovnoprávny úkon alebo ho postihne v súvislosti s jeho podaním, a tiež, ak poruší mlčanlivosť o totožnosti oznamovateľa či oznamovateľky. Vyššie pokuty, až do výšky 20-tisíc eur, môže úrad uložiť zamestnávateľovi, ktorý nezachováva mlčanlivosť o totožnosti oznamovateľa, nezavedie vnútorný systém na preverovanie oznámení alebo neurčí na pracovisku spomínanú zodpovednú, a pokutovať môže aj, ak organizácia nevedie evidenciu oznámení, ak neprijme alebo nepreverí podanie do 90-tich dní od jeho prijatia (s predĺžením o max. ďalších 30 dní).
Zákonná ochrana oznamovatelů je pro ochranu společnosti zásadní. Jen zákon ale nestačí. Co je podle Tebe ještě potřeba zajistit, aby oznamovatelé byli ochotni na nekalost upozornit?
Základným predpokladom je dôvera oznamovateľov a oznamovateliek v to, že ich podnety budú vôbec prešetrené a nekalé konanie, či korupcia, na ktorú upozorňujú, budú potrestané. Vidíme veľkú súvislosť medzi ochotou potencionálnych oznamovateľov a oznamovateliek ozvať sa proti nekalostiam a ich dôverou voči jednotlivým zodpovedným inštitúciám. Viac než ilustratívne sú dáta , ktoré odrážajú dôveru slovenských občanov a občaniekvoči právnemu štátu (72%) a polícii (55%) na Slovensku podľa Eurobarometra z konca roka 2019. Najhorší výsledok od začiatku meraní v roku 2004 zrejme súvisel v sledovanom roku aj so zverejnením škandalóznej komunikácie niektorých sudcov, policajtov či prokurátorov s dnes už odsúdeným M. Kočnerom cez Threemu. Výpovedné sú aj dáta Eurobarometra 2017 a 2019 porovnávajúce dôveru Slovákov a Sloveniek pri nahlasovaní korupcie voči inštitúciám. Len ombudsmanka a odbory zaznamenali nárast dôvery, no naopak - voči polícii, súdom, prokuratúre aj médiám sa nedôvera čoraz viac zvyšuje.
Práve nedôvera v prešetrenie, frustrácia z netrestania vinníkov, strach z pomsty či neznalosť mechanizmov oznamovania odrádzajú ľudí, ktorí o nekalom konaní či korupcii na pracovisku vedia. Zároveň sa dlho neriešili veľké kauzy, čo demotivovalo potenciálnych oznamovateľov a viedlo ich k oprávneným pochybnostiam, či by ich podnety vôbec boli prešetrené a neskončili zamietnuté pod kobercom. To sa však, našťastie, od roku 2020 mení. Počet stíhaní pri korupčných trestných činoch narástol v minulom roku medziročne o viac ako o tretinu, obžalôb dokonca o polovicu na najvyššiu úroveň za posledných desať rokov. Protikorupčné nastavenie novej vlády vytvorilo slobodnejšie podmienky pre to, aby mohla polícia či prokuratúra ísť po doteraz nedotknuteľných ľuďoch, ako sú kontroverzní podnikatelia, ale aj donedávna vysokopostavení verejní funkcionári. Dúfame, že zmeny zaznamenáme aj v počte udelených ochrán a ochote oznamovať.
Na otázky připravené Lenkou Svobodovou z Oživení odpovídala Zuzana Grochalová z Transparency International Slovensko. Podívejte se na krátký medailonek o tom, co Zuzka dělá.
